Účinkuje na mnohých svetových podujatiach, učí na Katedre kompozície, dirigovania a opernej réžie na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne a spolu s maminou sa stal „náhradným rodičom“ pre partiu chlapcov a mladých mužov.

O dôležitosti hudby, ale aj ticha v jeho živote sme sa porozprávali s dirigentom Bratislavského chlapčenského zboru a tiež Rusovčanom – Gabrielom Rovňákom.

 

Bratislavský chlapčenský zbor píše svoju históriu už 36 rokov. Kedy ste sa stali jeho súčasťou aj vy? Bol to dobrovoľný alebo rodičmi vynútený vstup? ☺

Mám pocit, že som sa súčasťou zboru stal ešte pred mojím narodením. Aj dnes, keď začujem skladby, ktoré sa v tom čase spievali, pociťujem k nim blízky vzťah. Keď som mal 7 rokov a mohol by som začať spievať v zbore, nechcel som. Ťažko povedať, či to bolo detskou vzburou proti snu mojich rodičov alebo obyčajným vrtochom. Keď som však ako divák zažíval koncerty zboru, počul chlapcov, ako rozprávajú o svojich zážitkoch, nadchlo ma to a spievať som začal aj ja. V zbore som zažil takmer 20 zahraničných koncertných ciest, spoznal množstvo krajín, spieval na pódiách Viedenskej štátnej opery, Slovenskej filharmónie i Slovenského národného divadla… Po mutačnej prestávke som sa do zboru vrátil ako asistent mojej mamy, dirigentky BChZ. Priebežne som si dopĺňal vzdelanie na Konzervatóriu v Bratislave a Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne a prepracoval som sa na pozíciu dirigenta zboru. Dnes teleso vedieme obaja.

 

A aké to teda je pracovať s maminou?

Musím povedať, že je to nesmierne vzácny moment v mojom živote. Skvele si rozumieme a obaja chápeme, že aby náš zbor napredoval, musíme my dvaja byť súdržní, vzájomne sa rešpektovať, obohacovať sa skúsenosťami a milovať našu prácu. Vzájomnú synergiu venovať prospechu zboru. Je správne, že zbor sa v prvom rade spája s jej menom a je rovnako správne túto situáciu pochopiť, rešpektovať a správnym spôsobom jej napomáhať. Svoje ambície samozrejme mám a práve v súčasnej dobe rozvíjam aj projekty, ktoré sú „mojim vlastným dieťaťom“. Zo spolupráce s mojou mamou mám úžasnú radosť a veľmi si užívam chvíle, ktoré môžeme tráviť spolu.

 

Menežovať toľko chlapcov musí byť určite náročné. Ako sa vám darí udržať si disciplínu a zároveň taký vysoký umelecký štandard?

Základný kľúč spočíva v systéme a v jeho prísnom dodržiavaní. Ide o to, aby všetci, ktorí sú v tomto systéme zainteresovaní, pochopili, že nie je možné ho prekročiť alebo inak narušiť. Uvediem príklad. Na naše koncerty či zájazdy sa dostane len ten chlapec, ktorý splní dve podstatné kritériá: musí to byť výborný spevák – ovládať repertoár a svoj hlas –  a musí to byť zároveň slušný človek. Pokiaľ jeden z týchto princípov nie je naplnený, tak ten chlapec sa na pódium nedostane. A keďže koncertovať a chodiť do zahraničia chcú všetci, chlapci sa veľmi snažia a pod našim vedením na sebe pracujú.

 

Stalo sa vám vo vašej doterajšej kariére, že ste objavili výnimočný talent? Že vám na konkurz prišiel chlapček, po ktorého počutí ste si povedali, že ten má skutočne obrovský dar?

Každé dieťa má v sebe osobitosť, ktorú stojí za to ďalej rozvíjať. K nám na konkurz prichádzajú šikovné deti, ktoré rady spievajú a my sa veľmi snažíme pomôcť im s rozvojom ich hudobného nadania. Keď k nám chlapci prídu, sú na začiatku svojho snaženia, a preto je ťažké vyzdvihnúť jeden prípad. Z mnohých chlapcov máme hneď spočiatku veľkú radosť. Máme pocit, že sa v našich rodinách ešte úplne nezabudlo spievať a keď chlapcov podporí rodina, môžu prežiť s hudbou krásne detstvo a napokon celý život.

 

Mali alebo majú aj Rusovce svoje zastúpenie v Bratislavskom chlapčenskom zbore?

V našom zbore spievalo mnoho chlapcov z Rusoviec a s úsmevom sa dá tvrdiť, že by z nich aj mohol vzniknúť malý zbor! Spomínam si na môjho spolužiaka Janka Debnára, kamaráta Petra Botíka, v našom zbore vyrástol aj Robko a Roman Tóthovci, či v súčasnosti vyrastajú Jurko a Ondrejko Dyttertovci, Adam Uličný či Oliver Hlasný. Veríme, že detí z Rusoviec bude v našom zbore stále viac!

 

Keď vás takmer celý deň obklopuje hudba, akým spôsobom zvyknete relaxovať?

Na relax je výborná záhradka. Bývame v malom bytovom dome, pri ktorom máme spoločný pozemok. Spolu so susedmi sa oň delíme a na tej „našej“ časti sa snažíme pre našu rodinu vypestovať zdravú zeleninu. Rád tiež trávim čas osamote. Rád sa v noci prechádzam mestom či po Rusovciach. Niekedy ma to večer zláka k rusovskému jazeru. Akousi „lesnou katedrálou“ je pre mňa cestička v parku od vodnej veže po prvý most do lesa. Priestor je lemovaný vysokými platanmi a má pre mňa až magickú silu. Tam vždy načerpám množstvo energie. No a v každom prípade nesmierne rád relaxujem s rodinou. Mám skvelú manželku a veľmi živého dvojročného syna, ktorý mi dokonale umožní zabudnúť na pracovné starosti!

 

Čo rozhodlo, že ste sa rozhodli spolu s rodinou pre bývanie v Rusovciach?

Do Rusoviec sme sa s rodičmi presťahovali, keď som mal 6 rokov. Prežil som tu krásne detstvo aj vďaka tomu, že som chodil v Rusovciach do školy a so spolužiakmi sme sa stretávali veľmi často aj mimo školu. Brázdili sme Rusovce na bicykloch a takmer spamäti poznali každé zákutie. V dôsledku rodinných záležitostí a školy som Rusovce opustil, no od tej chvíle som hľadal cestičku, ako sa sem opäť vrátiť. Veľmi sa teším, že sme práve tu – doma – našli aj miesto pre náš ďalší život a mohol som sa vrátiť k ľuďom, ktorých mám v Rusovciach rád.

 

Je niečo, čo vám v Rusovciach chýba?

Čoraz častejšie vnímam, že tu začína fungovať komunita ľudí, ktorým na Rusovciach naozaj záleží a veľmi sa z toho teším. Rusovce sa veľmi dynamicky rozvíjajú a stoja pred ďalšími výzvami v tejto oblasti, akou je napríklad pripravovaná zóna „Rusovce – sever“. Je absolútne dôležité, aby ruku v ruke s rozvojom miest na bývanie v našej obci dochádzalo tiež k rozvoju služieb a infraštruktúry (škôlka, škola, cesty a ďalšie). Zároveň musíme dbať na zachovaní vidieckeho charakteru našej mestskej časti a myslieť na to, aby mali ľudia nielen strechu nad hlavou, ale aj priestor pre radostný a komfortný život. Možno práve Rusovce stále ešte môžu byť lídrom medzi mestskými časťami a ukázať, akým smerom majú ísť trendy v oblasti moderného bývania s využitím možností vidieckeho prostredia.

 

Viem o vás, že ste veriaci človek. Máte v pláne zapojiť sa aj do aktivít našej farskej komunity – napríklad založením farského zboru?

V našej obci je radosťou byť súčasťou komunity okolo rímskokatolíckej farnosti, ktorú spravuje otec Marián Prachár. Pre farnosť i Rusovce toho spravil nesmierne veľa a viem, že má stále veľa plánov. Viem aj o jeho túžbe založiť pri kostole spevácky zbor. Aby mohol zbor fungovať zmysluplne a dosiahnuť štandardnú kvalitu, potrebuje predovšetkým dobrých spevákov a pravidelné skúšky. To druhé v mojom aktuálnom životnom tempe a zaneprázdnenosti neviem garantovať. Myšlienka zboru pri kostole je však vo mne stále živá a verím, že ak sa aj neviem dnes zapojiť do tejto aktivity naplno, že sa tak stane možno neskôr, keď budem môcť viac poľaviť zo svojich záväzkov. V našej farnosti sa snažím priebežne organizovať hudobný doprovod ku sv. omšiam. Teším sa, že v našom chráme v minulom roku vystúpilo viacero profesionálnych hudobníkov, vrátane členov Slovenskej filharmónie či Slovenského národného divadla a pridal sa aj Bratislavský chlapčenský zbor. Umenie do chrámu jednoznačne patrí a do toho nášho ho prinášame aj vďaka skvelému prístupu otca Mariána Prachára.

 

Kde môžu Rusovčania počuť Bratislavský chlapčenský zbor najbližšie?

Pravidelne možno počuť našich chlapcov v operných predstaveniach SND. Podieľame sa na takých nádherných operách, ako je Carmen, Bohéma, Čarovná flauta a začiatkom júna nás čaká premiéra opery Tosca, kde chlapci stvárňujú neposedných miništrantov. Koncertne sa v máji predstavíme najmä v zahraničí, čaká nás koncertná cesta do Moskvy na festival, koncerty v Rakúsku a Česku. V júni sa predstavíme v Bratislave, kde 21. júna oslávime spevom Sviatok hudby. Miesto koncertu je v jednaní, pravdepodobne to bude Hlavné námestie. Tiež rád pozývam všetkých spevavých chlapcov vo veku 7-8 rokov na konkurz do nášho zboru, ktorý sa uskutočňuje každoročne v júni. Budeme o ňom informovať na našich webových stránkach www.bchz.sk.

 

Zhovárala sa Lucia Tuleková – Henčelová