Miestna samospráva musí občas riešiť veľmi kuriózne a chúlostivé situácie a zvažovať dôsledky svojich činov. Tu je príbeh jedného takého kostlivca v skrini.
Príbeh sa začal dávno, ešte v roku 2012. V Rusovciach sa budoval cyklochodník. Firma, ktorá ho budovala, nestihla dielo ukončiť včas. Rusovce si uplatnili spornú klauzulu zo zmluvy a zablokovali firme peniaze vo výške celého diela (227 tisíc Eur). Inými slovami, dodávateľ kvôli pochybeniam nedostal za prácu ani cent. Peniaze skončili na účte obce ako zábezpeka a mali byť použité na opravu nedorobkov a chýb. Zvyšné peniaze mali byť neskôr vrátené. Dodávateľ sa rozhodol s Rusovcami o túto sumu súdiť.
Vývoj ale nabral iný smer. Firma skrachovala, pohľadávku predala inej firme a tá zažalovala Rusovce. Nastal spor o to, či nová firma má právo našu MČ vôbec žalovať. Počas tejto doby nebolo komu peniaze z bankovej záruky vrátiť, ani nijako inak konať. Kým súdy rozhodli, že firma môže Rusovce žalovať, prešlo 7 rokov. Penále za 7 ročné obdobie a prípadné súdne trovy by našu pokladňu v tomto roku vyšli na pol milióna Eur. To by Rusovce ťažko rozchodili, možno by dokonca museli vyhlásiť bankrot a dostali by sa do nútenej správy. S akýmikoľvek investíciami by sme sa mohli na dlhé roky rozlúčiť. Skončili by sme ako Devín, ktorý kvôli tomu už roky nemôže čerpať dotácie od štátu ani z eurofondov.
Názor bývalého starostu Rusoviec Dušana Antoša, za ktorého sa to celé začalo, bol, že peniaze treba vrátiť, nepatria nám. Možno z nich čerpať iba na nutné opravy. Názor obecného právnika je rovnaký a varoval, že je vysoko pravdepodobné, že súd prehráme.
V tomto momente sa do sporu zapojila nová starostka a po dlhých rokovaniach sa jej podarilo dohodnúť mimosúdnu dohodu. Rusovce vrátia pôvodne zablokovanú sumu zníženú o už preinvestované prostriedky a o dodatočných 15 tisíc Eur na ďalšie opravy diela. Namiesto pol milióna len 171 tisíc, ktoré stále máme na účte od začiatku kauzy. Žalujúca firma s tým súhlasila. Ostal posledný krok, schválenie dohody poslancami.
Už pri prvom rokovaní poslanci mimosúdnu dohodu schválili, ale na návrh poslanca Karácsonyho sa rozhodli veriteľovi vrátiť sumu zníženú o 30 tisíc Eur. Veriteľ tento postup zobral s veľkou nevôľou a rozhodol sa ísť radšej do súdneho sporu. Napokon po rokovaní so starostkou bol ešte raz ochotný ísť do mimosúdnej dohody, ale za pôvodných podmienok. Pri druhom rokovaní poslancov Karácsony priznal, že išlo hlavne o pokus získať viac peňazí pre Rusovce, ale samotná dlžná suma nikdy Rusovciam nepatrila. Poslanci mimosúdnu dohodu nakoniec schválili šiestimi hlasmi.
Zdá sa, že všetko dobre dopadlo, Rusovciam nehrozí súd, bankrot ani nútená správa. Vrátia peniaze a ešte im ostane 15 tisíc Eur na ďalšie opravy diela. Mňa ale trápi takáto otázka: ak vtedajší starosta Antoš aj vicestarosta Karácsony tvrdia, že peniaze nám nikdy nepatrili, máme vlastne morálne právo žiadať z týchto cudzích peňazí ďalšie prostriedky? Aj keď pre dobro Rusoviec. A už vôbec nedokážem pochopiť pohnútky, ktoré viedli niektorých poslancov (Jenčík, Vandrášeková, Lošonský) nehlasovať za mimosúdnu dohodu a tým trvať na ponechaní si cudzích peňazí a Rusovce vystavovať riziku súdu a nútenej správy. To by rovnako hlasovali, aj keby v minulých voľbách získal Dušan Antoš o 60 hlasov viac a návrh dohody by z pozície starostu predkladal on? Toto je pre mňa naozaj záhadou.
