Žijeme v poslednom storočí?

Žijeme v poslednom storočí?

by chat_bubble_outline 0 comment(s)

Možno sa to nezdá, ale táto otázka je na mieste. Rozhodne si ju položil Jakub Filo, zástupca šéfredaktorky denníka SME a autor knižnej série Posledné storočie, keď opisoval svet, ako môže vyzerať o pár desaťročí – ak dnes rázne nezakročíme. V požiarke sme sa s ním o tom v rámci Diskusných večerov pre Rusovce rozprávali.

Aký bude svet o 50 rokov?

Naša možná budúcnosť, opísaná v jeho knihách, nie je vôbec pekná. Dej sa odohráva v 70-tych rokoch nášho storočia, kedy sú už veľké časti sveta úplne neobývateľné. Púšť siaha hlboko do Európy.

Svet sa totiž oteplil o 5 stupňov.

Európa v dnešnej podobe už neexistuje, rovnako ani demokracia. Južná hranica Spoločenstva, totalitárneho režimu, ktorý nahradil dnešnú Európsku úniu, vedie aj cez Bratislavu – Dunaj je hranicou, cez ktorú sa masy utečencov nedostanú. Boli by zastrelení, pretože na humanitu sa už nikto nehrá. Petržalka je slum. Ani na sever od Dunaja nie je život vôbec ružový, ale aspoň sa dá prežiť.

Teda, prežiť… ale nebudem vám prezrádzať pointu knižnej série. Prečítajte si ju.

Naozaj to bude takto vyzerať o 50 rokov?

Dobrá správa na úvod: nie, nebude.

Autor kníh nám prezradil, že to predsa len trochu prehnal. Aj keď v predstave budúcnosti čerpal z vedeckých poznatkov, zhustil efekty klimatickej krízy do menšieho obdobia a výsledkom je post-apokalyptická vízia, ktorá v skutočnosti v roku 2070 nenastane.

Tu však dobré správy končia.

Otepľovanie, ktoré sme ako ľudstvo spustili, je totiž proces s veľmi dlhou zotrvačnosťou. Otázka nie je, či opísaný stav môže reálne nastať, ale kedy nastane. Je však až taký zásadný rozdiel, či rozpad civilizácie zažijú naše deti, alebo až naše vnúčatá? 

Body zlomu

Okrem toho, existujú mechanizmy, ktoré keď raz spustíme, už nebude cesty späť – nech urobíme čokoľvek, nezvrátime ich. Hovorí sa o nich ako o bodoch zlomu. Nikto presne nevie, kedy nastanú, ale vedci sa zhodujú, že sú blízko a musíme urobiť všetko pre to, aby nenastali.

Niektoré z nich už asi máme za sebou, ale ďalšie nie. Keď však nebudeme nič robiť a zmení sa cirkulácia vody v oceánoch či topenie permafrostu dosiahne kritickú úroveň, po ktorej už bude poháňať samo seba, nebude úniku.

Ako z toho von?

V knihách Posledné storočie má ľudstvo už len jednu poslednú možnosť: geoinžinierstvo. Vypustením chemikálií do atmosféry chce zabrániť ďalšiemu otepľovaniu. Ak chcete vedieť, ako to dopadne, prečítajte si knihy.

V skutočnom svete máme ešte stále iné možnosti, musíme však začať konečne konať.

Máme konať my alebo vlády?

V rôznych diskusiách občas počúvam argument: prečo by som sa mal snažiť, keď výsledok aj tak prispeje len minimálne? Možno vás prekvapím, ale na tomto postoji je kus pravdy.

Zaujímavým bodom, ktorý ste sa mohli dozvedieť na diskusii, je niečo, čo nie každý vie. Pojem osobnej uhlíkovej stopy, ktorý dnes začína byť u zodpovedných ľudí populárny, zaviedla pred rokmi v rámci reklamnej kampane ropná spoločnosť British Petroleum, aby odklonila pozornosť ľudí od seba. A ujalo sa to: dnes premýšľame, ako pomôcť na individuálnej úrovni, ale v skutočnosti aj keby sme všetci radikálne znížili svoju uhlíkovú stopu, trend by sme nezvrátili. Kľúčoví hráči sú priemysel, poľnohospodárstvo, korporácie, vlády.

Znamená to, že sa nemáme snažiť?

V žiadnom prípade. Je zásadné, aby sme sa každý nastavili na zníženie vlastnej uhlíkovej stopy – jednak táto cesta je tiež nutná (nie však postačujúca) podmienka zmeny, ale prináša aj ďalšie efekty – príklad druhým a celkovú pripravenosť na zmenu, pretože spomínaní kritici zabúdajú na jednu vec: bez ochoty a pripravenosti väčšiny ľudí dať tejto téme prioritu sa nezmení nikdy nič. 

Ale ešte niečo iné je rovnako dôležité – ak nie dôležitejšie – a treba to robiť tiež: vytvárať občiansky tlak a správne voliť.

Sú to vlády, kto rozhoduje o štruktúre priemyslu, kto určuje regulácie a podmienky pre ďalších, nevolených veľkých hráčov – a teda kto v konečnom dôsledku rozhoduje o podobe sveta. To najdôležitejšie, čo môžeme robiť, je preto spoločenský tlak, aby naši volení predstavitelia cítili, že nám naozaj záleží na budúcnosti a ak niečo nezačnú robiť – a to tak, že hneď – tak ich poženieme do politickej minulosti.

To je aj jedno z posolstiev, ktoré som si odniesol z diskusného večera. 

Je to ale reálne?

Čo sme si doteraz popísali, je pekné. Nie je to však utópia? Nie sú ľudia nakoniec príliš sebeckí, aby boli ochotní urobiť niečo pre svoje vnúčatá? Je možný dostatočný spoločenský tlak?

Tu je druhý moment, ktorý bol pre mňa novinkou. Hovorí vám niečo „3,5 percenta“? Ani mne nehovorilo. Ale je to číslo, ktoré podľa politickej vedkyne Ericy Chenoweth z Harvardskej univerzity predstavuje percento aktívnych a odhodlaných ľudí v spoločnosti, ktoré stačí na zásadnú zmenu. U nás by to bolo asi 200 000 ľudí.

K tomu dodajme, že rovnaká štúdia ukázala, že nenásilný tlak je omnoho účinnejší ako násilné protesty.

Znie to neuveriteľne? Zamyslime sa: koľko ľudí boli na námestiach v roku 1989? A koľko ich protestovalo proti Róbertovi Ficovi po vražde Jána a Martiny? Veru, na spoločenskú zmenu netreba na začiatku volebnú väčšinu, na spustenie zásadnej zmeny stačí silný spoločenský tlak zhruba tri a pol percena aktívnych ľudí.

A v tom je snáď aj trochu optimizmu.

Niektoré zdroje:

Vlado Mokráň

Written by